Richard Imrich a jeho “neodhalené príčiny” zvuku

Pôsobí na hudobnej scéne od roku 1991 keď s Romanom Feriancom založili skupinu This is Kevin. Počas nahrávania prvého albumu Slowly to the Sun opúšťa kapelu od vtedy sa venuje projektu Nylon Union, ktorý je druhou domovskou stanicou popri spolupráci s formáciou Autumnist. Ako člen vedeckého tímu sa venuje klinickemu výskumu v oblasti vplyvu hormónov na imunitu.

Richard, čo pre teba znamená tvorba hudby – je to skôr dlhodobý proces s inšpiráciou prichádzajúcou postupne (radšej menej nahrávok v dlhších časových odstupoch) alebo si ochotný v spontánnej inšpirácii dať dokopy album za pár dní – aj vďaka najnovším technológiám.

Pre mňa osobne je absolútne nevyhnutné mať najskôr motiváciu, pocit a akýsi vnútorný dôvod vrhnúť sa na tému, s ktorou neskôr pracujem. Jej uchopenie je niekedy rýchle, inšpirácia prichádza veľmi ľahko. Niekedy je proces dlhší a nie vždy aj úspešný. Mávam obdobia, keď sa hudbe takmer vôbec nevenujem. Vtedy dokonca ani nič nepočúvam. Niekedy o hudbe len premýšľam, hľadám metódu. Keď potom príde zrazu ten drobný okamih, chytím do rúk gitaru a občas z toho niečo vylezie. Vtedy je to veľmi spontánne.

Z hľadiska technológií či nástrojov som dosť konzervatívny. Mám elektrickú gitaru a lampové kombo. Vo svojom živote som vlastnil celkovo 4 gitarové efekty, z nich 3 som v priebehu ostatných 30 rokov vždy niekomu požičal a dnes už ani neviem, kde vlastne sú. Ostal mi iba starý wah pedál, ktorý má vydratý potenciometer a vydáva zaujímavé zvuky sám o sebe. Oveľa viac ako s modernými technológiami sa hrám so živým nástrojom – gitarou ako takou. Snažím sa o interakciu s ňou iným ako bežným spôsobom. Často sú to len rôzne dotyky alebo rezonancie jej tela, ktoré by iní považovali za chybu a nepoužiteľný zvuk. Skúšam rôzne ladenia a temperamenty. Na Undisclosed Grounds je to takmer výhradne Werckmeister III pričom som používal aj “zakázané tóny”. Tie potom vytvárajú veľmi špecifické dizonancie.

Príkladom môže byť Objectified, kde som potreboval podčiarknuť redukciu subjektu až za hranicu znesiteľnej fyzickej bolesti. Gitara vo Werckmeister III tam znie preto jemne rozladene. V Poetry of Ice je podklad nahrávaný tak, že každý z tónov štandardného gitarového doprovodu hrám na gitare s nahodenými šiestimi rovnakými strunami. V mixe to vytvára stenu zo šiestich gitár, každá z nich drží iba jeden masívny tón.

Nemám problém nechať vo vode hrdzavieť struny, potom na nich hrať bez dotyku iba fúkaním a nahrávať to celé tón po tóne do niekoľko desiatok stôp. Na novom albume, ktorý by mal o niekoľko mesiacov vyjsť, je takto postavený jeden track. Predstavoval som si pri tom, ako by asi mohlo znieť svetlo s vlnovou dĺžkou okolo 613 nm v prázdnom medzi-priestore.

Do akej miery je vaša inšpirácia ovplyvnená súčasným turbulentným obdobím (Brexit, krehká Európska Únia, výsledky amerických volieb alebo rýchlo meniace sa technológie).

To sú témy, ktoré sú skvelé na krčmové filozofické debaty. Nevyhýbam sa im, ale nemusím ich viesť príliš často. Mnoho zo spomínaných turbulencií súčasnosti má určite vplyv na to, čo a ako robím. Cielene im však nevenujem z pohľadu hudby významnú pozornosť. Zaujímajú ma a inšpirujú skôr veci na okraji poznania ako napríklad emergentné fenomény, neurobiológia vedomia či kvantová fyzika i keď bohužiaľ len na populárno-vedeckej úrovni. Predstavujú však pre mňa spôsob, ktorým sa dá iným spôsobom uchopiť aj zdanlivo banálna téma ako láska.

Žijeme v kakofónnej dobe pohodlia a iluzórnej slobody, kde všetko je tu a teraz na dosah ruky. Avšak za akú cenu? Zober si, čo za ostatných niekoľko desiatok rokov s planétou spravil ekonomický liberalizmus. Pre Autumnist som na predposlednom albume Sound of Unrest robil dve pesničky. V tej prvej s názvom Tiny Bit je obraz stromu, osamelého na nejakej planine, ktorý na prvý pohľad jediný prežil akúsi apokalypsu. Vladov koncept albumu bol postavený na dopade tunguského meteoritu teda fatalistickej udalosti, ktorú nevieme ani predvídať ani odvrátiť. Ja som sa mu však snažil vpašovať cez Tiny Bit aj iný rozmer, istý pocit viny a zodpovednosti za ten stav (how dare you living away the time that was given). Ostatné stromy možno nepadli pri nejakej neodvrátiteľnej katastrofe, ale možno zhoreli v tepelnej elektrárni len preto, aby si niekto mohol užiť v pohodlí čas, ktorý mu bol daný. V druhej pesničke Some Ground rozprávač prosí, aby sa mohol vrátiť späť z oblaku na pevnú zem, byť hoci aj sám na nejakom opustenom ostrove. Chce ešte šancu vrátiť sa na mapu jej sveta. Text vychádzal z príbehu ostrovných národov v Pacifiku napríklad Tuvalu, ktorým vplyvom stúpajúcej hladiny oceánu pomaly miznú ich domovy. V žiadnom prípade sa však necítim byť nejakým ekologickým radikálom. Možno som skôr antitézou aktivistu. Nakoniec sa snažím texty vždy otvoriť voľnejšej interpretácii, možno viac osobnej, kde tie fundamentálne témy ako globálne otepľovanie alebo kvantová fyzika slúžia len ako metafora alebo vonkajší rámec pre vnútorné pocity aktérov.

Pociťuješ napríklad presah tvojej vedeckej činnosti/zamestnania aj na hudbe – že by si napríklad pracoval komlikovanejšie, detailnejšie a všetko by malo byť fakticky podložené?

Nie, takto doslovne to nefunguje. Keďže sa v mojej vedeckej práci venujem vplyvu hormónov na imunitu (a do témy vidím o čosi viac ako do ekológie alebo kvantovej fyziky), neviem, či by bolo zaujímavé mať popovú pesničku postavenú na dátach o vplyve glukokortikoidov na posuny fenotypu pomocných T lymfocytov. Ide skôr o spomínanú inšpiráciu pre kontext pesničky. V úvodnej skladbe z nášho prvého album Sine Sine, ktorá mala pôvodne názov hyperandrogénové stavy (Hyper A), som použil na zvýraznenie vzťahového problému nadbytok mužských hormónov. V študentských časoch som na internáte ako medik robil niekoľko rokov zdravotníka a často za mnou chodili hrubokrkí chalani, aby som im pichol testosterón. Tých hrubokrkých sme neskôr často vídavali s najkrajšími babami a potom ešte neskôr, ale to už vôbec tie baby nevyzerali šťastne. Domysli si sám. Tak som to trošku v Hyper A vypointoval do obrazu testosterónom vydráždeného muža a jeho agresívnych výčitiek žene, ktorá sa vplyvom relatívneho nadbytku mužských hormónov cíti sociálne uzavretá, anxiózna až depresívna.

Povodne ste pracovali na nahrávkach v shoegaze/post rock móde s prvkami elektroniky. Elektronika bola výrazne dostupná aj v prvom projekte This is Kevin s výraznou rytmikou, no teraz zase pri poslednom albume akoby rytmika chýbala…

S This is Kevin sme začínali ako gitarovka. Keď sme nahrávali prvé demo Roman Ferianc si požičal synťák a v priebehu pár dní spravil dve pesničky postavené na jeho zvuku. Jedna z nich sa dokonca chytila vo vtedajšom Rádio Ragtime. Od počiatku nás fascinovalo krútenie gombíkmi.

Na prvom albume Slowly to the Sun je niekoľko geniálnych vecí, ktoré vznikli smerom od zvuku alebo efektu k pesničke. Je tam podľa mňa však aj niekoľko hluchých miest, ktoré sú postavené len na dobrom zvuku. Vždy totiž existuje riziko, že pesnička s kvalitným zvukom skĺzne do čohosi lacného, postaveného na prefabrikovaných samploch zo zvukových baniek, alebo sa to schová za ezotericky znejúci ambient. Ja preferujem opačný prístup. Mať pesničku postavenú na silnom základe a nemusí to byť vždy len o texte. Môj prístup má však tiež riziká v hrubej až punkovej produkcii, ktorá nemusí znieť profesionálne.

S Danom Balážom sme mali nedávno o tomto debatu. Posunul som mu vec, ktorá bola zámerne robená, aby znela ako Beatles v roku 1965, len tak bicie basa a španielka. Dokonca som si kvôli tomu kúpil kópiu McCartneyho Hofnera a flatwound struny. Zdalo sa mu to moc demáčové a na druhej strane ho ako dramaturga rádia plne ho chápem.

Pesničky do Undisclosed Grounds som spravil v priebehu dvoch alebo troch týždňov. Dodnes si pamätám ten pocit ako rýchlo a ľahko to šlo. Vždy ráno som si nahodil tému alebo skôr obraz, ktorý som potom celý deň držal v hlave. Večer som len tak pozrel na internet, zatvoril oči, chvíľu hľadal základný akord pre ten obraz a potom spravil text a nahral to celé na mobil. Všetko hotové do hodiny a šiel som spať.

Undisclosed Grounds je založený striktne na základnom akord a jeho transpozícii o tri poltóny. Cieľ bol dosiahnuť akúsi kohéziu. Chcel som, aby všetky jednotlivé témy oscilovali spolu na jedinej vlne. V istom bode som mal hotových asi pätnásť veci. No zrazu som sa všetko zaseklo, dodnes neviem prečo. Prišlo ticho. Nie ticho nevypovedaného ale mučivá prázdnota. Tie texty, témy a obrazy akoby prestali mať vnútorný význam. Potom som si povedal: “Fajn, musím sa s tým zmieriť a skúsim robiť s tichom samotným”. Od toho momentu to bol už len krôčik k nápadu “depopovať” tie demá čiže odstrániť základné možno až figurálne elementy popu ako melódia či chytľavý rytmus. Nechať znieť len pozadie – doprovodnú gitaru, ktorá si ponesie v sebe odtlačok tých nepriznaných vecí, ale to už je iný príbeh.

Kto vas zásadne ovplyvnil zo svetovej a česko-slovenskej hudobnej scény v minulosti a dnes?

Za tie roky toho bolo mnoho od Beatles, cez My Bloody Valentine, nemecký krautrock, ruská avantgarda, John Cage, Krzystof Penderecki či Darmstadt.

Z CS nosím v mobile prvé dva albumy Ali Ibn Rachid, Kovergencie, Collegium Musicum Live, Ospalý Pohyb, Splnený zem a niekoľko ďalších veci od Martina Burlasa a Petra Zagara, Bioelektrovíziu od Banketu, Kuře v hodinkách od Flamenga, Lučeničov Bodliak na plavkách, celého Kladiva, starý koncert Kosa z nosa (zrejme z Kominarskej), kompletného Deža vrátane Beatmen/Soulmen a soundtrack k Neberte nám princeznú. A takisto Glassa od Cluster Ensemble. 

Ako vnímaš s odstupom času spôsoby nahrávania albumov v minulosti a dnes?

Osobne nahrávam stále rovnako už mnoho rokov. Gitara priamo do komba, k tomu dva tri alebo štyri mikrofóny. Revolúcia vo využití štúdia ako hudobného nástroja je už za nami. Dnes je možné softwarovo emulovať starý zvuk drahých štúdií, konzol, mikrofónov vlastne čohokoľvek. Je možné jednoducho a lacno vytvárať abstraktné plochy len točením gombíkov. Trendy sú stále menej čitateľné v čase, žánre populárnej hudby divergovali. Hudba stráca na trhovej hodnote. Pre mňa to je však prirodzený vývoj, nevidím to nutne ako niečo negatívne. Minimálne pre mňa osobne to znamená, že sa nemusím hnať za akousi chimérou úspechu.

Ak by si mohol vrátiť čas o pár rokov dozadu – ktorý typ nahrávania by sa ti páčil a na akom hardware?

Chcel by som počuť vlastnými ušami akustiku legendárnych štúdií, ktoré všetci poznáme zo starých nahrávok. Ale bolo by to asi ako ísť do Louvre pozrieť si Monu Lisu. Prídeš, prederieš sa davmi turistov, pozrieš na obraz a povieš si fajn, tak toto je ono. A ideš ďalej…

Vidíš určité prepojenie medzi nahrávaním v 90 rokoch a dneškom?

My sme boli v tých časoch v nahrávaní úplní diletanti a veľa energie sme stratili hľadaním zvuku ako ten alebo onen interpret, no nemali sme peniaze na normálne štúdio, seriózne nástroje ani producenta. Demo This is Kevin sme nahrávali v Poprade na kazetovom štvorstopom Tascame niekedy v roku 1992. Až keď sme mali finálny mix poslednej pesničky nahratý z Tascamu na DATku a kazety zo stopami už boli zmazané, technik zistil, že všetky mixy omylom nahrával na DAT v 22kHz. Vôbec sme netušili o čo ide. Doma z kazeťáku to znelo ok. Pochopili sme to až keď sme si demo pustli na HiFi reproduktoroch o pár rokov neskôr. Keď sme sa v 1993 presťahovali do Bratislavy, Roman kúpil si počítač a zvukovú kartu. Stálo to niekoľko desať tisíc a brigádoval na to skoro celý rok. Zvukovka mala byť o triedu lepšia ako vtedy obľúbený Sound Blaster 16. Mala 2 MB RAM pamäte na ukladanie samplov a trvalo niekoľko minút kým sa do pamäte preniesli. Mohli sme však konečne robiť junglové breaky aj triphopové spomalené bicie. Linda Hammelová, ktorá vtedy s nami spievala, nám vybavila štúdio Ebony a dokonca od otca požičala jeho nádhernú španielku. Doniesli sme všetko čo sme mali do štúdia, vybalili sme to jeho Pentium so zvukovkou, len aby sme o chvíľu zistili krutú pravdu, že dynamický rozsah asi tak 60db znamená viac šumu ako hudby a k tomu ako bonus akýsi piskot, ktorý sa nedal nijako odstrániť. Dnes si môže ktokoľvek stiahnuť tony freewaru, nahrávať v štúdiovej kvalite na mobil, čo je neuveriteľný posun vpred. Mnoho začínajúcich slovenských kapiel má zvuk porovnateľný s britským štandardom.

Zdá sa, že v dnešnej dobe už nie je problém nahrať album na jednom PC s dobrým kúskom software. Nemáš ale pocit, že niektoré albumy potom znejú rovnako?

Úplne. Veľa ľudí zabúda, že základným princípom popu je odlíšiť sa z davu, znieť inak ako ostatní. Veľa skvelých a talentovaných muzikantov sa snaží dostať stoj čo stoj dostať do rotácií a na veľké pódiá a z hľadiska zvuku a produkcie chcú ísť preto logicky na istotu. Málokto je ochotný experimentovať, ísť do rizika neúspechu a tak posúvať veci vpred. Dnes si na internete každý načíta aký mikrofón a ako postaviť k nástroju, aby to znelo profi. Sú to veci, ktoré sa roky empiricky skúmali v najlepších štúdiách vo svete. Anekdota o technikoch z Abbey Road, ktorý na chodili po štúdiu v bielych plášťoch a merali vzdialenosť mikrofónu od reproduktoru gitarového komba má v sebe kus pravdy.

Je podľa teba možné presadiť dnes na otvorenom trhu bez „major labels“ alebo to ide aj v malom alternatívnom vydavateľstve.

Otázka znie, čo ostalo dnes z trhu pri takej extrémnej fragmentácii. V súčasnosti aj veľké hviezdy predávajú globálne len pár tisíc nosičov. Prepad predaja hudby na fyzických nosičoch je známym faktom. Nemyslím si, že je veľa šancí predať v malých vydavateľstvách toľko, aby to umelcov živilo ako v minulosti. Ani streamovacie služby nepriniesli z hľadiska prímov nejaký zásadný obrat pre malé vydavateľstvá. Nedávno som čítal analýzu, ktorá hovorí, že až 87% streamov na Spotify tvoria umelci zastrešení tromi veľkými vydavateľstvami.

Vinyl, CD alebo MP3?

FLAC 88kHz/24bit

Veríš stále v koncept albumu? Zdá sa že dnes funguje viac cielený výber singlov na stream platformách…

Albumy vyžadujú zásadne iný spôsob konzumácie hudby ako single. Spraviť dobrý album je dosť komplikované, stojí to viac peňazí. Na konci dňa majú ľudia menej a menej času a koncentrácie na vypočutie si albumu. Hudba bojuje o pozornosť zo sociálnymi sieťami, notifikáciami na mobile a online zábavou. Algoritmy, ktoré sa v streamovacích službách snažia uhádnuť náš vkus na základe už vypočutého, vedú časom k uzavretiu do bubliny istého žánru, nehovoriac o praktikách, ktoré cielene preferujú produkciu veľkých labelov na úkor malých vydavateľstiev a nezávislých umelcov. Z tohto pohľadu je stream napriek komfortu, ktorý priniesol veľmi malígny.

S kým si si chcel ešte strihnúť nejaký album?

Ktokoľvek. Dôležitá je možnosť zdieľať spoločnú motiváciu, pocit a ten vnútorný dôvod.

Nylon Union o 10 rokov?

Ešte aspoň jeden dobrý album.

 

Posledný aktuálny album Nylon Union Undisclosed Grounds po úspešnom EP debute Oxeyed a radovom albumu Sine Sine ponúka tentokrát ucelené, ale voľne plynúce inštrumentálne skladby vystavané na experimentálnych  improvizáciach viac menej bez rytmiky.

Ucelené plochy a vzájomne súvisiace motívy podčiarkujú koncepčnosť albumu ako celku. Celé to dáva zmysel ako jeden koncept a vyberať za každú cenu singel nemá úplne význam. Atmosféru nahrávky po intre Rose vystihuje skladba Waiver ale i zvukovo vyšperkovaná Magenta. Naprieč celým albumom nájdeme zvukové plochy pripomínajúce genialitu zvukového inžiniera Paula Kendalla alebo Briana Ena. Napriek prepracovanému zvuku nahrávky vystupuje “analógovo” a bez akýchkoľvek efektov či samplov.

Vrchol albumu sa koná na konci nahrávky s prepracovanou skladbou One. Zostáva tam stále DNA albumu, no skladba má fantastický motív podložený oveľa silnejšou dynamikou až agresivitou.

Undisclosed Grounds posunulo formáciu Nylon Union po viac menej pesničkovom formáte minulej nahrávky do experimentálnejšieho levelu, ktorý ale pozitívne zosilňuje ich alternatívny formát. Koncept podčiarkuje aj grafický dizajn Barbory Šajgalíkovej a cover art série “Metamorphosis of Beauty” slovenskej fotografky Ester Šabíkovej.

Mojo Lieskovský

DOUBLE LOUD, 12.02.2019

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s